Z chrbta koňa

Vraj najkrajší pohľad na Tatry je z chrbta koňa, sľuboval leták, ktorý sme objavili v turistickom infocentre v Liptovskom Mikuláši. Dcérka je do koní zbláznená a tušila som, že nedá pokoj, kým na avizovaný chrbát neusadne. Manžel v nedohľadne a sama na jazdu nechcela. Zahovorila som teda hodinovú prechádzku pre nás obe.
Na koni som naposledy sedela ako dieťa pri kolotočoch. Teraz predo mnou stál statný tátoš, cez ktorého som sotva dohliadla na druhú stranu. „Zvládnete ho?“ s lišiackym úsmevom sa ma opýtal liptovský kovboj. Zatiaľ čo si dcérka netrpezlivo obzerala „svoju“ kobylku, ja som odovzdane utrúsila: „Na čo ma posadíte, to zvládnem.“ Stačilo jedno rabaka a ocitla som sa takmer dva metre nad zemou, predo mnou hriva a konské uši. „Svojho“ žrebca som pohladila, uistila sa, že to, na čom sedím, je skutočne živé, keď v tom sa so mnou rozhýbal svet. Vyrazili sme v ústrety tatranskej prírode – traja na koňoch.