Na koni som naposledy sedela ako dieťa pri kolotočoch. Teraz predo mnou stál statný tátoš, cez ktorého som sotva dohliadla na druhú stranu. „Zvládnete ho?“ s lišiackym úsmevom sa ma opýtal liptovský kovboj. Zatiaľ čo si dcérka netrpezlivo obzerala „svoju“ kobylku, ja som odovzdane utrúsila: „Na čo ma posadíte, to zvládnem.“ Stačilo jedno rabaka a ocitla som sa takmer dva metre nad zemou, predo mnou hriva a konské uši. „Svojho“ žrebca som pohladila, uistila sa, že to, na čom sedím, je skutočne živé, keď v tom sa so mnou rozhýbal svet. Vyrazili sme v ústrety tatranskej prírode – traja na koňoch.
Dcérka sa spokojne húpala v sedle a ja som sa ešte chvíľu zmierovala so skutočnosťou, že nikde nenachádzam spojku, brzdu ani plyn. Neostávalo mi nič iné, než sa nechať viesť a prispôsobiť rytmu svojho nositeľa. „Sepa je najväčší pohodák v stáde, ničoho sa nezľakne,“ slová nášho sprievodcu Michala ma ako tak upokojili a ja som začala vnímať okolie. Ďaleko od všetkého ruchu, žiadne autá, len rozľahlé lúky, neďaleké lesy a všade okolo sa črtali hrebene hôr. V lete vraj sedí aj šesť hodín v sedle, v zime lyžuje a s jaskyniarmi objavuje tajomstvá skál, pokračoval náš sprievodca. Na Liptove sa narodil a pri koňoch sa motá od svojich ôsmich rokov. „Keď musím do mesta niečo vybaviť, zdržím sa len, kým to je nutné, a utekám späť na farmu,“ zveril sa Michal. Príjemným tempom sme sa presúvali priestranstvom posiatym trávou a pestrofarebnými kvetmi. Sepa s kobylkou Lili si občas nejaký utrhli a maškrtne prežúvali cestou.
Michal kone pomaly stočil doprava. Naša prechádzka sa prehupla do druhej polovice a my sme uzatvárali okruh smerom k farme. Krajina, ktorá sa doposiaľ skrývala za nami, sa zrazu rozprestrela pred našimi zrakmi – majestátne sa v nej týčil Kriváň a nadväzujúce vrchy. Nedotknuté zhonom každodenného života, ukotvené vo svojej veľkosti. „Kone ma učia pokore. Keď chcem, aby ma stádo prijalo, musím byť v pohode. Ony vycítia každý môj nepokoj.“
S Michalom a „našimi“ tátošmi sme sa rozlúčili, a kým nás späť do hotela viezlo 65 konských síl, som nevychádzala z údivu nad svetom, ktorý sme práve opúšťali. Tak čistý. Aký absurdný mi zrazu prišiel život v civilizovanom veľkomeste, kde sa každý za niečím ženie – do školy, do práce, za výsledkami, úspechmi, lepšími zajtrajškami... a pritom tie najkrajšie dnešky sú tu s nami. Dva vesmíry existujúce vedľa seba.
Dovolenka skončila a ja opäť riešim produkciu, rozdelenie práce, výsledky, čísla, reporty. Ako malý suvenír v sebe nosím spomienku na Kriváň, ktorý mi pripomína pominuteľnosť našich každodenných strastí a radostí. Vnáša pocit pokoja, večnosti, hlboko ukotvenej sily a čistoty do kolotoča bežných malicherností. Leták svoj sľub splnil: pohľad z chrbta koňa je krásny. A možno okrem Tatier pri ňom človek spozná aj kúsok seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára