Tep

„Predtým než vyjdete von, potrebujem vám odobrať okuliare západného sveta a ponúknuť iný uhol pohľadu,“ s týmito slovami nás vítal prvé ráno v Indii náš učiteľ meditácie a aktuálny sprievodca Tim. Asi pätnásti sme sa tiesnili na dvoch gaučíkoch v malej lobby prekvapujúco pekného hotela v Novom Dillí. Prileteli sme v noci a aj keď bola tma, pohľad z okna autobusu prezrádzal, že sme vstúpili do reality, ktorá mala ďaleko od tej, na akú som bola doposiaľ zvyknutá. Plná vzrušenia, nedočkavosti a aj strachu z nepoznaného som čakala na chvíľu, kedy nás Tim vezme do ulíc indického veľkomesta. „Z perspektívy Európana by sa vám ruch v uliciach mohol zdať veľmi chaotický a nevyspytateľný. Keď sa však o chvíľu ocitnete uprostred dopravnej vravy, vedzte, že ste v bezpečí. Indovia sú pospolití, medzi sebou komunikujú, sú si vedomí toho, že každý sa potrebuje niekam dostať, spolupracujú. Neviem o tom, že by sa tu kedy stala nejaká nehoda.“

Už si nespomínam, či ma jeho slová ukľudnili, zvedavosť však vo mne stúpla. Tim sľuboval cestu priamo do srdca starého Dillí, kde nás čakali omamné vône. Vraj najväčší trh s korením v Ázii si nesmieme nechať ujsť.

V autobuse som okolité dianie sledovala s odstupom diváka a za sklom sa odvíjal dej, ktorého som sa čoskoro mala stať súčasťou. Čisté ulice s radovými domami v anglickom štýle rýchlo vystriedali viacprúdové cesty lemované polorozpadnutými bytovkami. Držali sme sa ľavého pruhu cesty, zatiaľ čo napravo nás za hlučného trúbenia obiehali autá a motorky. Moderné audiny s najnovšou výbavou by som tu ťažko hľadala, k preprave slúžilo všetko, čo malo motor, volant a klaksón. Pohľad na autá preplnené cestujúcimi, či rôznymi predmetmi ma po chvíli neprekvapoval, no kompletná rodina s dvoma malými deťmi na motorke moju pozornosť upútala. Zrejme tušíte, že pásy v autách, či helmy na motorkách pre domácich predstavujú viac-menej cudzie slová. Čím viac sme sa blížili k centru, premávka hustla a hluk naberal na intenzite. Prúdy aut sa zlievali do jednej neprehľadnej masy, ktorá sa postupne posúvala vpred. Motorkári ako zázrakom nachádzali medzery, cez ktoré šikovne prekĺzali. Snáď desaťkrát za minútu šoféri trúbením ohlasovali svoju prítomnosť a zámer dostať sa tam, kam potrebujú. Semafory síce v pravidelných intervaloch menili svetlá, no dodnes si nie som istá, či má signalizácia v Indii rovnaký význam ako u nás. Navyše uprostred križovatky sebavedomo gestikuloval policajt, ako keby neoblomne veril, že všetok ten chaos okolo riadi. Medzi nákladiakmi, osobnými autami a motorkami sa motali tuk-tuky, bicykle, chodci,... kravy pod mostom so stoickým kľudom prežúvali odpad.

„Do centra sa autobusom nedostaneme. Odtiaľto pokračujeme v rikšiach.“ Vo chvíli keď tmavý Ind pred nami šliapol do pedálov bicykla, som pochopila, že akákoľvek analýza ďalších vnemov je bezvýznamná. Myšlienky prestali stíhať. Pevne som stískala tyč rámu rikše a druhou rukou držala tašku, aby nevypadla. Svet bol zrazu na dosah ruky... masy ľudí, psy, kravy, ťavy, na konároch stromov opice. Preplietali sme sa úzkymi uličkami plnými Indov aj cudzincov, malých obchodíkov s látkami, oblečením, taškami, šperkami, soškami bôžikov. Striedali sa vône, zápach, prach, nad nami visela neprehľadná spleť elektrických káblov. Pre nášho šoféra však akoby prekážky neexistovali a plynule sa ruchom prehŕňal vpred. To bola jazda!

Trvalo niekoľko dní, kým som si ako-tak zvykla na intenzitu diania v uliciach indických miest. Po čase som dokonca nadobudla dojem, že pod závojom chaosu sa ukrýva určitý rytmus. Davy ľudí a zvierat pohybujúce sa na vlne tepu života ako krvinky v žilách, ktoré sa plynule presúvajú v rytme úderov srdca. A ja som sa chvíľu presúvala s nimi. Spolupracujúc, komunikujúc, keďže každý z nás sa potreboval niekam dostať.

Až doma som si naplno uvedomila ten rozdiel. Prvý deň po návrate som viezla dcérku do školy a seba do práce. Cesty prázdne, pruhy jasne vymedzené, pravidlá dané, značky a semafory riadiace dopravný život. Žiadne kravy ani trúbiace motorky... ba, za mnou ktosi zatrúbil, podráždene, o pár sekúnd neskôr ma predbiehala nablýskaná audina. Zrejme som zdržovala. Pozvoľna som sa blížila ku križovatke, kde čakal úhľadne vytvorený rad aut na zelenú. Toľko miesta všade okolo a predsa ma zaplavil pocit stiesnenosti. Toľko osobného priestoru, tak málo plynutia na vlne pospolitosti. Rytmus udávaný regulami. Zvykli sme si a slepo veríme, že všetko máme pod kontrolou.

Čakám v rade aut na zelenú a v žilách vnímam dozvuky rušných predchádzajúcich dní. Tep života plynie v tichosti ďalej.